Čo je to auxilia?

Keď si predstavíme rímsku armádu, väčšina z nás vidí pred očami disciplinované légie v červených plášťoch, pochodujúce v dokonalej formácii. Menej známe je, že tieto ikonické légie tvorili v období principátu menšiu časť pozemných síl. Skutočnú chrbticu impéria predstavovala auxilia – pomocné jednotky zložené z "neobčanov", ktoré číselne prevyšovali samotné légie. Približne 220 000 auxiliárov slúžilo oproti 180 000 legionárom (Haynes 2013, 1-4).

Rímski auxiliarni vojaci

Medzi vládou Augusta a koncom dynastie Severovcov, teda za približne tri storočia, prešlo radami auxilií viac ako dva milióny mužov (Haynes 2013, s. 4). Tieto jednotky, pôvodom z Galie, Thrácie, Hispánie, Sýrie či Germánie, sa stali kľúčovým nástrojom rímskej expanzie a stability. Ich príbeh je príbehom o transformácii identity, o tom, ako sa z "barbarov" stávali Rimania.

Latinský termín auxilia doslova znamená "pomocníci" alebo "podporné sily", no tento názov postupne stratil svoj znevažujúci podtón. Auxilia boli vojenské jednotky zložené z provinciálov – teda slobodných obyvateľov ríše, ktorí neboli rímskymi občanmi peregrini. Na rozdiel od légií, kde mohli slúžiť len plnohodnotní cives Romani. Auxilia poskytovala rímskej armáde obrovský náborový potenciál z celého impéria.

Sýrsky lukostrelec

Systematická organizácia auxilií sa datuje do obdobia vlády cisára Augusta (27 pred Kr. – 14 po Kr.). Augustus reorganizoval celú rímsku armádu, transformoval doteraz improvizované pomocné kontingenty na profesionálne, štandardizované jednotky s jasnou štruktúrou a podmienkami služby. Tento krok bol revolučný: Rím si uvedomil, že jeho bezpečnosť a expanzia nemôžu závisieť len od občanov Itálie, ale musia využiť bojové schopnosti a ľudský potenciál celého impéria.

Proces inkorporácie auxiliárov do rímskeho vojenského systému nevyžadoval úplnú homogenizáciu – teda premenu na jednotnú rímsku masu. Namiesto toho Rím dokázal integrovať rozmanité kultúrne a etnické skupiny do funkčného celku, pričom si niektoré z nich zachovali svoje špecifiká. Táto jemná rovnováha medzi unifikáciou a diverzitou bol jedným z tajomstiev úspechu rímskej hegemónie (Haynes 2013, 23).

Od kmeňových kontingentov k profesionálnej armáde

Auxiliarna jazda

Vznik auxilií možno sledovať už v období neskorej republiky, keď Rím pravidelne využíval kontingenty spojencov a podrobených kmeňov. Antický historik Tacitus zachytil podstatu tejto praxe slovami: "Provinciarum sanguine provinciae vincuntur" – "Krvou provincií sa získavajú provincie" (Historiae 4.17). Rím skutočne závisel od ľudských zdrojov svojich provincií.

Nábor do auxilií prebiehal systematicky naprieč rímskymi provinciami. Hlavné náborové oblasti sa koncentrovali pozdĺž strategických hraníc: na Rýne (Germania), Dunaji (Pannonia, Dacia, Noricum), v Británii (Britannia) a na Blízkom východe (Syria). V prvých desaťročiach existencie auxilií boli jednotky často etnicky homogénne – cohors I Hamiorum, napríklad, pozostávala zo sýrskych lukostrelcov z mesta Emesa (dnešný Homs). Časom sa však tieto jednotky stávali etnicky pestrejšími, keď sa do nich verbovali muži z rôznych regiónov, kde boli práve dislokované.

Vindolandske tabulky

Príkladom tejto kozmopolitnej povahy je záznam z Adamklissi v dnešnom Rumunsku, kde sa nachádza veľký víťazný pamätník (tropaeum) postavený za vlády cisára Trajána (107–108 po Kr.). Monumentálny oltár obsahuje mená padlých vojakov a ukazuje rozmanitosť rímskej armády: v jedinej auxiliárnej jednotke slúžili muži z dvoch stredoeurópskych provincií (Noricum a Raetia), Afričan, traja Hispánci a dvanásť Galov (CIL 3.14214 = ILS 9107). Tento nápis je živým svedectvom o tom, ako Rím dokázal integrovať ľudí z rôznych kultúrnych kontextov do spoločného vojenského úsilia.

Typy auxiliárnych jednotiek

Auxiliárne sily boli organizované do niekoľkých štandardizovaných typov jednotiek, z ktorých každá mala špecifickú úlohu na bojisku.

Ala (alae v množnom čísle) bola jazdecká jednotka, typicky o sile 512 mužov (ala quingenaria) alebo 768 mužov (ala milliaria). Jazda bola tradične slabým článkom rímskej armády už od čias republiky, a práve auxilia túto medzeru zaplnila. Najslávnejšie alae pochádzali z Gallie, Hispánie, Thrákie a oblasti Dunaja, kde mali dlhú tradíciu jazdeckého boja.

Cohors peditata bola pešia jednotka pozostávajúca z približne 480 mužov (šesť centuriae po 80 mužoch). Tieto jednotky tvorili ľahkú pechotu, ktorá dopĺňala ťažkú pechotu légií.

Cohors equitata predstavovala zmiešanú jednotku – 480 pešiakov plus 120 jazdcov. Tento hybrid sa osvedčil najmä pri hraničnej službe, kde bola potrebná mobilita aj obranyschopnosť.

Okrem týchto základných typov existovali aj špecializované jednotky: sýrski a krétski lukostrelci (sagittarii), baleárski prakovníci (funditores) a dokonca jednotky ťavích jazdcov (dromedarii) operujúce v púštnych oblastiach. Rím rozumel tomu, že rôzne terény a nepriateľské taktiky vyžadovali rôzne špecializácie.

V polovici druhého storočia nášho letopočtu slúžilo v rímskej armáde približne 220 000 auxiliárov oproti 180 000 legionárom – auxilia teda predstavovali väčšiu časť pozemných síl než slávne légie (Cheesman 1914, s. 168). Toto číslo zahŕňa len pravidelné, štandardizované jednotky; okrem nich operovali na hraniciach aj početné nepravidelné formácie (numeri), čo celkový počet vojakov bez rímskeho občianstva ešte zvyšovalo.

Úlohy auxilií v impériu

Rímske auxilia neslúžili len ako "pomocníci" v boji – ich úlohy boli oveľa rozmanitejšie a dôležitejšie pre každodenné fungovanie impéria. Vo vojnových kampaniach poskytovali légiám to, čo im chýbalo: rýchlu, mobilnú jazdu, ľahkú pechotu schopnú operovať v náročnom teréne a špecializovaných bojovníkov ako lukostrelci alebo prakovníci (Haynes 2013, s. 271-284).

Na hraniciach impéria (limes romanus) auxiliárne jednotky tvorili prvú líniu obrany. Väčšina hraničných pevností (castella) bola obsadená práve auxiliárnymi jednotkami. Archeologické výskumy na miestach ako Hadrianov val v Británii alebo dunajská hranica v Panónii a Dácii ukazujú, že auxilia boli zodpovedné za každodenné hliadkovanie, kontrolu obchodu a udržiavanie poriadku v pohraničných oblastiach (Haynes 2013, s. 145-164).

Fascinujúci obraz každodenného života auxiliárnej jednotky poskytujú slávne vindolandské tabuľky (tabulae Vindolandenses) – drevené písacie doštičky objavené v tábore Vindolanda na Hadrianovom vale. Tieto dokumenty, datované do obdobia okolo roku 100 po Kr., odhaľujú administratívnu rutinu, zásobovacie problémy, osobné listy vojakov a dokonca pozvánku na narodeninovú oslavu manželky veliteľa (Tab. Vindol. II.154). Jedna z tabuliek obsahuje správu o stave cohors I Tungrorum – z 752 mužov bolo 296 mimo základne, 31 chorých a 15 zranených. Tento dokument nám pripomína, že za chladnými číslami a organizačnými schémami stáli konkrétni ľudia s konkrétnymi životmi (Tab. Vindol. II.154).